pondelok, 24 júna, 2024

Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Martine

"Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." Ján 3, 16

Oznamy

Vzácny brat farár Jozef Bučko

Jozef Bučko ‒ Curriculum vitae

Medzi martýrov slovenského boja proti nacizmu patrí i vrbovský a martinský evanjelický farár Jozef Bučko. Vynikajúci, nekompromisný kazateľ a kritik pomerov v slovenskom štáte. Pravý protestant, posol reformácie, zvestovateľ čistého evanjelia. Jeho život a názory sú dodnes inšpiratívnym zdrojom, ako čeliť rôznym nedemokratickým tendenciám v súčasnom verejnom priestore Slovenska.

Narodil sa 3. marca 1907 v roľníckej rodine zo Slatiny nad Bebravou. Napriek rôznym sociálno-existenčným ťažkostiam študoval, a to v rokoch 1921 – 1929 na gymnáziu v Nitre a vzápätí teológiu na Slovenskej evanjelickej a. v. teologickej akadémii. Tretí ročník (1931/1932) absolvoval v nemeckom Erlangene, kde s nevoľou pozoroval nárast sympatií bežných ľudí a inteligencie k hnutiu národného socializmu. Dňa 25. júna 1933 sa napokon stal seniorálnym kaplánom u turčianskeho seniora Otta Škrovinu. Bučko tak pôsobil v niekdajšom centre slovenského národno-politického a kultúrneho pohybu, ktorý si do istej miery udržiavalo aj v medzivojnovom období. Z pozície obhajcu kresťansko-humanistických hodnôt s nechuťou pozoroval, ako sa Československá republika a v nej slovenský národ dostávajú do geopolitického zorného uhla fašistického Nemecka. Už v roku 1937 videl ako sa nad Európou zaťahujú nacistické a komunistické mračná: „Vidíme na jednej strane extrém boľševizmu stojaci na krvi más, na druhej strane extrém totality, nie menej krvavý a uprostred stojí náš národ. Nie meč, ale myšlienkový chaos kope hrob národu!“ Jeho kázne a články v Národných novinách a v Cirkevných listoch sa v období slovenského štátu niesli v znamení hlásania kresťanského humanizmu, pomoci, solidarity a všeobecnej rovnosti, ktoré boli v tých časoch mnohými deformované, potláčané a zamlčiavané. Obavy z totalitného smerovania poukázal na príklade obmedzovania slobody tlače. Uvedomoval si, ako médiá dokážu rozširovať pravdu, dialóg a spoluprácu, ale aj nenávisť a klamstvá, v závislosti od ideového smerovania redakcie: „Dobro a zlo, pravda a lož, svetlo a tma zápasia o ľudskú dušu. Pozorujeme, že aj dnes prichádzajú rečníci, ktorí hovoria vždy nadšene, aby získali ľudí. Áno, celý život je boj pravdy a lži.“ […] „Rečník hovorí o kráse slovenčiny, ale sám ju svojou výslovnosťou iba potupuje.“ A preto aj 31. mája 1941 jasne uviedol, že „kto máš prospechárstvom, alebo bludnou orientáciou skrivenú chrbtovú kosť, odstúp, lebo zradíš národ.“ Bučkove posolstvá z rokov 1940 a 1943, provokujúce svojou nadčasovosťou, boli odvážnym počinom, nastavením zrkadla vtedajšiemu režimu, no pritom riskantným krokom a s následkami, ktoré končili často pokutami a väznením. V roku 1941 sa tak aj stalo, keď bol Jozef Bučko obvinený v novinách Gardista za údajnú urážku prezidenta Tisa počas 80. výročia na martinských slávnostiach Memoranda národa slovenského. Aféra skončila obvinením, niekoľko mesačným súdením, zaistením a dvojmesačným väznením v Ilave a v Prešove, spolu s peňažným trestom za poburovanie proti štátu a pohrozením rozpustenia martinského cirkevného zboru.

Bučko identifikoval totalitárne tendencie aj na príklade aktivít známej polovojenskej organizácie: „Členstvo v Hlinkových gardách je dobrovoľné. No je to len na papieri. Žiaci a žiačky sú nútení vyhrážaním vstupovať do týchto organizácií. Ich propagátori idú až tak ďaleko, že ak vstup odoprú, po štúdiách nedostanú nijaké zamestnanie.“ A nielen mládež, ale aj chorí a chudobní a to bez ohľadu na ich náboženstvo a národnosť, znamenali pre Bučka ohrozenú societu, ktorej treba pomáhať. Keď bolo treba, aj darovaním múky a zemiakov. Jasne podotkol, že „útlak, hlad, bieda i vykorisťovanie, pomsta, politické otroctvo, žiaľ, utrpenie sú výsledkom hriechu, ktorý sa prejavuje v rozmanitej forme sebectva, nenávisti, pýchy.“ Preto neprekvapí, že stál napríklad pri zrode sociálneho zariadenia – starobinca na martinskej Hviezdoslavovej ulici.

Bučko navrhoval mnohým menej vzletne rečniť a viac kresťansky konať, vrátiť sa k elementárnej ľudskej slušnosti, ktorá je tak úzko previazaná s Kristovým učením. Vo vianočnom čísle Národných novín z roku 1941 vyzýval politikov, aby sa držali základných kresťanských hodnôt. „Kristus do úradov! Zomrel za pravdu, krivda mu bola potupou. Spravodlivosť v zákonoch, v odmene i v potrestaní.“

Mnohých kresťanov a pritom sympatizantov vládneho režimu kritizoval za ich nekresťanské egoistické a materialistické pudy, očiernené zvrátenými arizáciami a deportáciami: „Kresťanská cirkev nesmie vyrovnávať majetkové výkyvy, sociálne rozdiely, náboženské rozpory, rasové problémy nijakým iným spôsobom okrem spôsobu Božieho. Ani habaním majetkov, ani trýznením, ani vysťahovaním sa životné otázky neriešia.“

Bučko sa dokázal odosobniť pri obhajobe náboženského a cirkevného priestoru, keď nielen vládny ľudácky režim kritizoval kvôli cenzurovaniu evanjelických časopisov a zásahov do tvorby učebníc náboženstva, ale aj keď otvorene odsúdil boľševizmus.

To len Bučka viac protifašisticky orientovalo, keď už počas jesene 1943 sa uvažovalo práve v Turč. Sv. Martine o utvorení miestneho revolučného národného výboru. Bučko patril k protifašistickej skupine Jozefa Šťastného a neskôr v roku 1944 sa po spojení viacerých skupín stal členom predsedníctva za demokratický orientovaný občiansky blok v Okresnom revolučnom národnom výbore v Turč. Sv. Martine. Z tejto pozície sa zúčastnil porád u veliteľa martinskej vojenskej posádky Emila Perku o vyhlásení všeobecnej mobilizácie a pomoci žilinskej posádke v zastavení nacistických okupantov. 21. septembra 1944 patril k posledným ustupujúcim do Banskej Bystrice, kde pôsobil v hodnosti nadporučíka a vo funkcii sanitára-ošetrovateľa v miestnej nemocnici. Ako vojenský kňaz povzbudzoval ranených v nemocnici a bojujúcich povstalcov na fronte. Okrem toho viedol aj agendu duchovnej správy v Banskej Bystrici.

Po potlačení SNP odišiel do Ľubietovej. Avšak ráno 2. novembra 1944 bol počas presunu do Lučatína spolu s ďalším farárom Ivanom Kolesárom zadržaný gestapom. Falošnú legitimáciu nepoužil, pretože mu svedomie nedovoľovalo klamať. Evidovaný ako podozrivá osoba bol držaný vo väzení v Banskej Bystrici, kde okúsil nepríjemný gestapácky výsluch a následne internovaný v priestoroch Krajského súdu v Bratislave. Rodine posielal ceruzkou písané lístky a dokonca spísal kázne, ktoré sú svedectvom jeho veľkého záujmu o politické dianie a viery v konečné víťazstvo spravodlivosti nad útlakom.

Dňa 18. februára 1945 bol transportovaný do koncentračného tábora Mauthausen, v ktorom sústreďovali hlavne nepohodlnú inteligenciu. O pár týždňov neskôr bol Jozef Bučko ako pracovná jednotka presunutý odpratávať trosky z bombardovania mesta Amstätten. Pracoval aj v noci, bez dostatočnej stravy, zavšivený a premočený z dažďa. Následne ochorel na dyzentériu a flegmónu, ktoré značne podlomili jeho zdravie.

Po priblížení frontovej línie ho spolu s ostatnými väzňami premiestnili do koncentračného tábora v Ebensee pri Salzburgu, ktorý sa vyznačoval vôbec najhoršími podmienkami na prežitie. Na chirurgickom oddelení mu operovali predlaktie s infekciou, ale jeho zdravotný stav sa zhoršoval. No aj v týchto náročných podmienkach sa zachovali svedectvá jeho priateľov – spoluväzňov, ktorým hovoril, ako treba obnoviť demokraciu so slobodou tlače a vyjadrovania. I keď sa dožil oslobodenia americkými vojskami, ktoré prišli 6. mája 1945 v ranných hodinách, zomrel napokon v noci nasledujúceho dňa.

Jozef Bučko pochopil podstatu veci: demokracia a sloboda slovenského národa je úzko previazaná so slobodným vyjadrovaním a písaním. Bol ochotný povstať a bojovať za tieto hodnoty, postaviť sa na odpor proti porušovaniu ľudských práv. Jeho pokrokové zmýšľanie, zásadovosť, čestnosť, charakternosť, občiansko-demokratické presvedčenie a láska k slovenskej vlasti je silno inšpiratívna aj pre dnešné časy, poznačené rôznymi nenávistnými prejavmi, intoleranciou, klamstvami a vôbec stratou dôvery ľudí vo vlastný štát.

Konáme aj dnes na princípoch kresťanskej etiky? Život a dielo evanjelického farára Jozefa Bučka je svedectvom, ako v jeho mene treba žiť, ako treba konať, s cieľom tvoriť šťastnejší a spravodlivejší život okolo nás.

Stolpersteine, slovensky kamene zmiznutých, doslova „kamene, o ktoré sa treba potknúť“ (zavadiť pohľadom). Samotný pamätník – kameň je osadený priamo pred domom obete a pozostáva z betónovej kocky osadenej v dlažbe, ktorá na vrchu nesie mosadznú tabuľku s menom obete. Stolpersteine venovaný pamiatke Jozefa Bučka bude prvým v Martine. Kamene zmiznutých sa v súčasnosti nachádzajú takmer vo všetkých krajinách, ktoré boli počas druhej svetovej vojny okupované nacistami. Sú dielom nemeckého umelca Guntera Demniga, ktorý s touto myšlienkou prišiel v roku 1992. Ich počet sa blíži k číslu 100.000, čo z nich robí najväčší decentralizovaný pamätník v Európe.

Zdroj: https://matica.sk/jozef-bucko-v-snp/
Jozef Bučko – národovec a občiansky demokrat v SNP; Mgr. Lukáš Krajčír, PhD.,
Historický ústav SAV; krátené;
Jozef Bučko. Lebo mne žiť je Kristus – a umrieť zisk. Zost. Miloš Kovačka a Zora
Frkáňová. Martin : Evanjelický a. v. cirkevný zbor, 2010.