streda, 22 mája, 2024

Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Martine

"Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." Ján 3, 16

História spevokolu

Náš spevokol

Črta z dejín Evanjelického spevokolu v Martine

Martinskí evanjelici vždy radi spievali. Mali napríklad veľké zásluhy o vybudovanie Slovenského   spevokolu v Turčianskom Svätom Martine. Zaznamenávame to vďačne i v našom časopise, veď  Slovenský  spevokol bol nielen predchodcom slovenských profesionálnych divadiel, ale i jedinečným svedkom o odvahe našich otcov, ktorí v nežičlivých uhorských podmienkach  vyjadrovali svoju národnú a kultúrnu identitu i zborovým spevom kresťanských evanjelických piesní. Ján Kadavý, profesor martinského evanjelického gymnázia, bol zbormajstrom Slovenského spevokolu a redaktorom Slovenských spevov.

Vzácnu  kapitolu  v  účinkovaní  Slovenského spevokolu vytvoril aj martinský evanjelický kantor – učiteľ Ján Meličko. Roku 1922 pri príležitosti Meličkovho jubilea – po uplynutí päťdesiatich rokov v kantorsko-učiteľskej službe v Martine a s prihliadnutím na jeho veľké zásluhy pri účinkovaní   Turčianskeho  spevokolu požiadal  martinský evanjelický zbor vtedajšie Ministerstvo národnej  osvety a školstva Československej republiky  o doživotný  dôchodok s vtedajšími jeho štátnymi  pôžitkami. Aj keď ministerstvo žiadosti  martinského evanjelického zboru nevyhovelo, Ján Meličko v školskej službe na martinskej  evanjelickej  ľudovej škole pokračoval aj v roku 1923/24, ale v chráme Božom a pri kantorských prácach ho už začal zastupovať jeho nástupca, mladý učiteľ Július Bateľ. Spomenutý školský  rok  bol  v  živote martinského evanjelického zboru  významný aj z inej stránky. Mládež martinského evanjelického zboru založila Sdruženie evanjelickej mládeže Pavla Mudroňa. Prvými predstaviteľmi novozaloženého mládežníckeho spoločenstva boli Marienka Stachová, Fridrich  Meško, Ján Smik, Ján Vanovič a Július Bateľ,  označovaný ako „správca chóru“. To znamená, že i martinská evanjelická mládež v čase zrodu svojho organizovaného spoločenstva myslela  na  svoje  úlohy  pri budovaní zborového spevu v našom zbore. Ján Meličko pokračoval vo svojej  učiteľskej a kantorskej práci až do 31. januára 1926, keď bol penzionovaný a na jeho miesto bol zvolený Július Bateľ. O jeho pozoruhodnej a mnohostrannej starostlivosti o „cirkevný spev“ informujú viaceré výročné správy martinského  evanjelického zboru, ktoré hovoria nielen o pedagogickej  práci Júliusa Bateľa v martinskej  evanjelickej  škole, ale i o jeho vyučovaní spevu  v  Štefánikovom  ústave a v  Živene, ako aj o jeho prednáškach a  koncertných vystúpeniach na rozličných hudobno-umeleckých večierkoch na celom Slovensku. Zaznamenávajú i významnejšie vystúpenia zborového spevokolu. Jedno z nich  sa napríklad uskutočnilo  pri príležitosti šesťdesiatin martinského zborového farára a turčianskeho seniora Otta Škrovinu  21. novembra 1937 v martinskom Národnom dome. Odznel staroslovienský Otčenáš s úvodným slovom Júliusa Bateľa.

Evanjelický spevokol v Martine bol neobyčajne aktívnym speváckym telesom i v ďalšom období svojej existencie. Podľa výročnej  správy za rok 1940 spevokol účinkoval na viacerých cirkevných  i  národných  slávnostiach a pri službách  Božích. Na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok spieval pašie, pri prvom výročí úmrtia seniora Otta Škrovinu na Národnom cintoríne pri jeho hrobe spieval K Tebe, ó, Bože môj… a hymnickú Kto za pravdu horí. Na Štefánikových slávnostiach na  martinskom hlavnom námestí spieval Hojže, Bože. Na celoslovenskom zjazde SEM v Liptovskom Sv. Mikuláši vystúpil  spoločne s ostatnými evanjelickými spevokolmi. Spieval i na inštalácii  nového martinského  zborového farára Jozefa Bučku i na posviacke kostola v Záturčí. Pri prevoze (domnelých) telesných  pozostatkov  Janka  Kráľa na martinský  Národný cintorín spieval Staroslovanský otčenáš, Hojže, Bože, a Bože náš, Ty bol si… V roku 1940 nacvičil  pätnásť duchovných a tri  národné   skladby. Výročná  správa zdôraznila, že martinský evanjelický spevokol mal na svoju činnosť veľmi priaznivé podmienky i kvalitné vedenie. Iné mestá a zbory sa v tom čase len ťažko mohli pochváliť podobným výnimočným speváckym zborom. Správa vysoko ocenila i dostatočný počet kvalitných spevákov.

V 40. rokoch 20. storočia sa Evanjelický spevokol v Martine zriadil ako korporácia – spolok. Roku 1942  mal zakladajúce valné zhromaždenie. Medzi jeho predstaviteľov v tom čase patrili  M.  Oríšek – predseda, A. Izáková – podpredsedníčka, M. Lenko – tajomník. Spevokol  mal zapisovateľa,  archivárov  a  revízorov. Dirigentom  bol J. Bateľ. Stav členov bol: 22  zakladajúcich, 7 podporujúcich, 98 činných, spolu 127. Nacvičovanie sa uskutočňovalo trikrát do týždňa. Spevokol vystupoval nielen pri zborových, ale i pri seniorátnych a celoslovenských cirkevných príležitostiach a slávnostiach. Zachovali sa údaje jeho pozoruhodnom repertoári. Pri celoslovenských „zpěvníkových“ slávnostiach na generálnom valnom zhromaždení SEM  v roku 1942 v Dolnom Kubíne zaspieval napríklad sedem duchovných piesní. Július Bateľ prednášal o zborovom speve na viacerých miestach Slovenska.
Evanjelický spevokol organizoval i národno-duchovné slávnosti. 28. februára 1942 sa uskutočnil  pamätný slávnostný  večer Vajanského, na ktorom zaspieval skladby Beethovena –  Seringa  a Jána Valašťana – Dolinského. Spieval i na martinských valných zhromaždeniach celoslovenských  korporácií, Matice  slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, na spomienkových  slávnostiach Martinskej  deklarácie. 2. mája 1943 spieval v rozhlasovom pásme o Evanjelickej chrámovej piesni.

V charakterizovanom období vystupoval spevokol približne dvadsaťkrát do roka. Spieval pri  rozličných duchovných  a slávnostných príležitostiach, napríklad pri posviacke Evanjelického zborového domu (1943), pri inštalácii Ľudovíta Vajdičku (1946), na spomienkových  podujatiach   na Jozefa  Bučku, na slávnostiach pamiatky reformácie, na sobášoch svojich zakladajúcich členov a na mnohých pohreboch horlivých členov martinského zboru  i  predstaviteľov evanjelického života.

Martinský  Evanjelický spevokol  požehnane účinkoval aj v ďalšom  období. Nezanikol  ani v  krutých časoch  po roku 1948, v ktorých musel opustiť verejné duchovné pôsobenie, pretože politický  režim mu vymedzil účinkovanie. „Hranice  kostola“ nesmel prekročiť, verejné misijné pôsobenie piesňou a v piesni bolo nežiaduce. Aj napriek tomu láska  k duchovnej  piesni  zostala  v ňom  trvácnou, živou. Zaslúžili sa o to mnohí členovia martinského evanjelického zboru. Mená Ivan Kučera, kantori – učitelia,  bratia Blaho a Juráni, bratia Synak, Poliačik, Oríšek  st., doc. Martin Klein, bratia farári Štefan  Baláž a Ján  Štancel, novšie kantor – učiteľ Ján Žingor, Eva  Rojková z Horného Jasena, Eva Bruncková, a osobitne pre spev nadšení súrodenci Hroboňovci: Milada Hroboňová–Sopoligová, Anička Hroboňová,  Bohdan  Hroboň ml. – ak chceme dirigentov v  tomto článku aspoň menovite zaznamenať – sú už nezmazateľne vpísané do dejín martinského evanjelického spevokolu.

Miloš Kovačka