pondelok, 24 júna, 2024

Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Martine

"Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." Ján 3, 16

25. O spovedi

Naši kazatelia neodstránili spoveď. Aj u nás je zvykom sviatosť prislúžiť len tomu, kto sa predtým vyspovedal a dostal rozhrešenie. Pritom ľudí starostlivo poučujeme, aká potešiteľná je zvesť odpustenia a ako vysoko si treba vážiť rozhrešenie. Veď to nie je hlas pred nami stojaceho človeka alebo jeho slovo, ale je to priamo slovo Božie, ktoré tu odpúšťa hriechy. Odpustenie sa koná na Božom mieste a z Jeho poverenia. S veľkou horlivosťou učíme, aké potešiteľné a nepostrádateľné je toto poverenie a moc kľúčov pre ustrašené svedomie. Boh žiada, aby sme tomuto rozhrešeniu verili, ako keby priamo z neba zaznel Boží hlas. Chceme radostne prijímať potechu rozhrešenia a uvedomiť si, že touto vierou dosahujeme odpustenie hriechov. Predtým kazatelia o týchto potrebných veciach nehovorili ani slovo, hoci o spovedi mnoho učili, ale len svedomie trápili dlhým vyratúvaním hriechov, zadosťučinením, odpustkami, púťami a podobne. Mnohí naši protivníci sami pripúšťajú, že o pravom kresťanskom pokání sme napísali a rozobrali sme ho oveľa vecnejšie a výstižnejšie, než tomu bolo kedykoľvek predtým.
O spovedi tak učíme, že nikto nemá byť nútený jednotlivo vyratúvať hriechy, veď to je nemožné, ako hovorí Žalm: „Kto si uvedomí poblúdenia?“ (19,13). A Jeremiáš hovorí: „Srdce je klamné nadovšetko a zradné je – kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17,9). Úbohá ľudská prirodzenosť tak hlboko väzí v hriechoch, že ich sama ani nemôže vidieť alebo poznať a málo by nám pomohlo, keby sa nám mali odpustiť len tie hriechy, ktoré vieme vymenovať. Preto nie je potrebné nútiť ľudí, aby hriechy jednotlivo menovali. Takejto mienky boli aj cirkevní otcovia, ako napr. Ján Zlatoústy: „Nehovorím ti, že sa máš sám verejne pranierovať alebo že sa máš pred inými ľuďmi obžalovať alebo vypočítavať svoje viny, ale počúvni proroka, ktorý hovorí: ‚Vyjav Pánovi svoje cesty.‘ Preto sa popri modlitbe spovedaj Bohu svojmu Pánovi, pravému sudcovi. Svoje hriechy vyznaj vo svojom svedomí a nie ústami.“ Tu je jasné, že Ján Zlatoústy nevyžaduje jednotlivo vymenovať hriechy. Tak učí aj poznámka k Dekrétu o pokání, že spoveď neprikazuje Sväté písmo, ale ustanovila ju cirkev. Jednako však naši kazatelia horlivo učia, že spoveď sa musí ponechať kvôli rozhrešeniu, ktoré v nej tvorí jadro a je rozhodujúcou vecou pre potechu vystrašeného svedomia a tiež z iných dôvodov.