nedeľa, 23 júna, 2024

Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Martine

"Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." Ján 3, 16

20. O viere a dobrých skutkoch

Našim sa neprávom vytýka, že zakazujú dobré skutky. Ich spisy o Desiatich Božích prikázaniach a o iných témach dokazujú, že o pravých kresťanských stavoch a dobrých skutkoch napísali užitočné napomenutie a komentár. Predtým sa o tom veľmi málo učilo. V kázňach sa zameriavalo predovšetkým na detinské a nepotrebné skutky, ako napr. na ruženec, uctievanie svätých, mníšsky život, púte, nariadené pôsty, cirkevné sviatky, bratstvá a pod. Tieto nepotrebné skutky dnes už ani naši protivníci nepokladajú za také dôležité ako predtým. Okrem toho sa medzitým naučili hovoriť už aj o viere, o ktorej predtým vôbec nič nekázali. Teraz učia už aj to, že pred Bohom nebudeme ospravedlnení len zo samých skutkov, ale dokladajú k tomu aj vieru v Ježiša Krista a hovoria, že viera a skutky nás ospravedlňujú pred Bohom. Toto učenie je už trochu potešiteľnejšie, než to, ktoré nás učilo spoliehať sa len na vlastné skutky.
Keďže sa teda učenie o viere, ktoré je hlavným článkom kresťanského učenia, taký dlhý čas zanedbávalo – to treba priznať – a všade sa kázalo len učenie o skutkoch, preto naši kazatelia učia takto: Naše skutky nás nemôžu zmieriť s Bohom a získať nám milosť, ale oboje sa deje jedine vierou – keď totiž veríme, že hriechy sa nám odpúšťajú pre Krista; jediného Prostredníka, ktorý nás môže zmieriť s Otcom. Kto to chce dosiahnuť vlastným konaním a tým by si chcel zaslúžiť milosť, ten pohŕda Kristom a hľadá vlastnú cestu k Bohu, čo odporuje evanjeliu.
Toto učenie o viere zreteľne a jasne učí Pavel na mnohých miestach, hlavne v liste Efezským 2,8n: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“
Aj z Augustínových spisov možno dokázať, že tu nezavádzame nijaké nové chápanie. Augustín sa touto vecou obšírne zaoberá a učí, že vierou v Krista dosahujeme milosť a sme ospravedlnení u Boha a nie skutkami, ako to ukazuje jeho celý spis „O duchu a litere“ (De spiritu et litera).
Hoci neskúsení ľudia zväčša znevažujú a opovrhujú týmto učením, predsa poznávame, že veľmi potešuje a uspokojuje slabé a preľaknuté svedomia. Lebo svedomie sa neupokojí a neutíši skutkami, ale jedine vierou. Vierou dostáva istotu, že pre Krista má milostivého Boha – ako Pavel hovorí v liste Rímskym 5,1: „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.“
Táto potreba sa predtým v kázňach nezvestovala, ale úbohé svedomia odkazované len na vlastné skutky, utiekalo sa k rozličným skutkom: jedných svedomie vyhnalo do kláštorov v nádeji, že tam si kláštorným životom získajú milosť a hriechu tak vykonali zadosťučinenie. Mnohí z nich potom však skúsili, že tým nenachádzajú pokoj. Preto bolo teda potrebné kázať a horlivo rozoberať toto učenie o viere v Krista a dôrazne zastávať, aby každý vedel: Božiu milosť možno dosiahnuť len vierou – bez vlastnej zásluhy.
Upozorňujeme však, že sa tu nehovorí o takej viere, akú majú aj diabol a bezbožníci, ktorí taktiež veria správe o Kristovom utrpení a vzkriesení z mŕtvych. Ale tu je reč o pravej viere, ktorá verí, že milosť a odpustenie hriechov dosahujeme Kristovým prostredníctvom.
Kto teda vie, že Kristovým prostredníctvom má milostivého Boha, ten aj pozná Boha, vzýva Ho a nežije bez Boha ako pohania. Lebo diabol a bezbožní neveria podľa tohto článku o odpustení hriechov. Preto sú nepriateľmi Boha, nemôžu Ho vzývať a od Neho nič dobré očakávať. Tak, ako sme to tu rozviedli, Sväté písmo hovorí o viere. Vieru nechápe ako známosť, to má aj diabol a bezbožní ľudia. Tak napríklad o viere učí 11. kapitola listu Židom, že viera neznamená len poznať biblické deje, ale Bohu úplne dôverovať a prijímať Jeho prísľub. Aj Augustín nás na to upomína, že pod slovom „viera“ v Svätom písme máme rozumieť dôveru v Boha, ktorý je k nám milostivý, a nielen poznať biblické deje, ktoré poznajú aj diabli.
Ďalej učíme, že dobré skutky sa majú a musia konať, ale nie tak, aby sme sa spoliehali, že si nimi získame milosť, ale kvôli Bohu a Jemu na chválu. Milosť a odpustenie hriechov sa dosahuje vždy len vierou. Keďže vierou sa nám dáva sám Svätý Duch, tým sa aj srdce uspôsobuje konať dobré skutky. Lebo kým je srdce bez Svätého Ducha, ešte je slabé, a preto je v moci diabla, ktorý úbohú ľudskú prirodzenosť podnecuje k mnohým hriechom. Vidíme to na filozofoch, ktorí sa usilovali žiť čestne a poriadne. A jednako to nedosiahli, ale upadli do mnohých veľkých a zjavných hriechov. Tak je to s človekom bez pravej viery a bez Svätého Ducha, ktorý sa riadi len vlastnou ľudskou silou.
Preto sa tomuto učeniu o viere nemá vytýkať, že zakazuje dobré skutky, ale skôr by sa malo chváliť za to, že učí konať dobré skutky a poskytuje pomoc, ako možno dôjsť k dobrým skutkom. Lebo bez viery a bez Krista je ľudská prirodzenosť a ľudské chcenie prislabé konať dobré skutky, milovať blížneho, vzývať Boha, v utrpení mať trpezlivosť, plniť zverené poslanie, byť poslušný, vyhýbať sa nemravnosti atď. Takéto naozaj dobré a správne skutky sa nemôžu vykonať bez Kristovej pomoci, ako On sám hovorí v Jánovom evanjeliu 15,5: „Bezo mňa nič nemôžete činiť.“