Zlatá cena Matice slovenskej
Matičiari padlí v druhej svetovej vojne získali Zlatú cenu Matice slovenskej in memoriam.
Sedem matičiarov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne v boji proti nacizmu, ocenila 7. mája 2020 Matica slovenská in memoriam. Zlatú cenu MS a pamätné listy MS si na neverejnom oceňovaní v Parku sv. Cyrila a Metoda pred sídelnou budovou MS v Martine prevzali predstavitelia štyroch obcí a miest. Potomkom odovzdá ustanovizeň ocenenia pri inej príležitosti.
„Životy, charaktery a napokon obetovanie sa v boji proti nacizmu a za slobodu slovenského národa svedčia o vysokej morálnej úrovni siedmich významných matičiarov. Pre Maticu slovenskú je ich ocenenie pri príležitosti 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny obzvlášť dôležité. Verím, že sme opäť prispeli k tomu, aby si téma významu kultúry pre Slovensko a demokraciu získala väčšiu pozornosť,“ priblížil predseda MS Marián Gešper. Oceňovanie prebehlo bez verejnosti a v obmedzenom režime za prísnych hygienických podmienok podľa pokynov ÚVZ. „Veľmi ma mrzí, že tu potomkovia padlých matičiarov nemôžu byť s nami. Prispôsobili sme sa však situácii a ocenením in memoriam sme sa pridali k pietnym aktom kladenia vencov, ktoré v uplynulých dňoch prebehli v réžii štátu i samospráv,“ doplnil M. Gešper.
K najznámejším oceneným členom MS patrí Viliam Pauliny, ktorý bol riaditeľom Národnej banky v Banskej Bystrici a za prvej Československej republiky pôsobil ako poslanec parlamentu v Prahe. Po potlačení SNP ho nacisti zavliekli do Nemecka, kde bol za neznámych okolností zavraždený. Ocenenie prevzal starosta jeho rodnej obce Slovenské Pravno Pavol Grusmann. Podobný osud mal ďalší matičiar Anton Prídavok, priekopník rozhlasového vysielania na Slovensku, ktorý zomrel na následky mučenia nacistami len štyri dni po skončení vojny. Matičnú cenu za neho prevzal primátor jeho rodného mesta Kežmarok Ján Ferenčák. Na následky vojnových útrap zomrel aj Juraj Janoška, rodák z Liptovskej Sielnice a syn predsedu MS Jura Janošku, a to len osemnásť dní pred koncom vojny.
Jozef Bučko, rodák zo Slatiny nad Bebravou a evanjelický farár v Turčianskom Svätom Martine, zahynul dokonca dva dni pred koncom vojny v koncentračnom tábore Ebensee v Rakúsku. Ocenenie prevzal evanjelický farár Milan Kubík, ktorý sa prihovoril s krátkou modlitbou. Martinčan Ivan Ďurička zomrel počas núteného transportu po leteckom útoku. Ocenenie za Eduarda Bullu, ktorého taktiež odvliekli do Nemecka, kde za neznámych okolností zomrel, prevzal zástupca primátorky jeho rodného mesta Prievidza Ľuboš Jelačič. Posledným oceneným bol Ladislav Sára, ktorý zomrel počas náletu na väzenský transport do koncentračného tábora. Cenu MS prevzal starosta jeho rodnej obce Podbrezová Ladislav Kardhordó. Pamiatku padlých matičiarov budú pripomínať obrazy v sídle Matice slovenskej.
„Naspäť ku Kristu“ Jozef Bučko
Po tieto dni si pripomíname 75. výročie skončenia II. sv. vojny, ale evanjelická cirkev, menovite CZ Vrbové, CZ Piešťany a Martin si spomínajú aj na 75. výročie smrti svojho farára Jozefa Bučku, ktorý zahynul 6.5.1945 v predvečer oslobodenia koncentračného tábora Ebensse. A tak mu venujme tichú spomienku.
Medzi martýrov slovenského boja proti nacizmu patrí i vrbovský a martinský evanjelický farár Jozef Bučko. Vynikajúci, nekompromisný kazateľ a kritik pomerov v slovenskom štáte. Pravý protestant, posol reformácie, zvestovateľ čistého evanjelia. Vo Vrbovom pôsobil v rokoch 1935 – 1940 a v Martine účinkoval najskôr ako kaplán, neskôr ako farár pomerne krátko – v rokoch 1940 – 1944.
Ostro šľahal a bil do povrchnosti a falošnosti ideológie vojnového Slovenského štátu. Ako jeho kritik bol väznený v Prešove i v Ilave. Zatkli ho aj počas Slovenského národného povstania. Aj keď sa mohol legitimovať falošným dokumentom, zatýkajúcemu komandu priamo a odvážne odhalil svoju občiansku identitu: Som Jozef Bučko, martinský evanjelický farár. Vianoce i koniec roka 1944 prežil v bratislavskom väzení, odkiaľ ho roku 1945 previezli do koncentračných táborov v Melku, Mathausene, Amstettene a napokon v Ebensee, kde na sklonku 2. svetovej vojny, krátko pred oslobodením tábora, 6. Mája 1945 dokonal. Tábor bol oslobodený o deň neskôr. Aj dnes znie jeho posolstvo hlboko preniknuté kresťanskou mravnosťou!
V roku 1940, keď vo Vrbovom uvádzal novú učiteľku Ľudmilu Cambelovú – Havlíkovú, povedal veľmi aktuálne slová platné aj dnes: „Čo je platné vzdelanie bez šľachetnosti, čo veľká múdrosť bez mravnosti, načo sú nám vodcovia bez spravodlivosti a vládcovia bez ľudskosti.“
A čoraz naliehavejšou je ozvena Bučkovej state z Národných novín, ktorú nazval: Verím vo víťazstvo viery v Boha!
„Krivda vie najtrpkejšie rozdierať ducha a preto všade znie hlas po spravodlivosti. Utrpenie je boľavé, ale tým boľavejšie, čím vyrastá z väčšej nespravodlivosti. A kamkoľvek zrak i sluch upriete, všade počuť toto slovo. Zem sa kropí slzami, zvlažuje krvou, menia sa režimy, povstávajú vojny a všade pre dosiahnutie spravodlivosti. A vždy ktosi krivdí a iný trpí. Kde je človek tam je krivda a kde krivda tam je bolesť. A čo je spravodlivé? Každý tvrdí, že jeho vec je spravodlivá. Lebo človek je sobec. Verím vo víťazstvo viery v Boha, keby i všetky kostoly ľahli popolom a nevera zachvátila celé ľudstvo dneška. Verím, že spravodlivosť nemôže padnúť, krivda nemôže zvíťaziť, keby prvú i všetci opustili a druhú velebili. Verím, že nenávisť nepodlomí lásku, dobro nepodľahne zlu, lebo človek Boha nepremôže.“
Československá televízia, štúdio Banská Bystrica v dokumentárnom 23 dielnom cykle – História jedného dokumentu –natočila v roku 1991 dokumentárny film (réžia Dušan Medzihradský) s názvom „ZEM SPRAVODLIVOSTI“. Vo filme ide o dokumenty duchovnej správy povstaleckej armády aj prejavy civilných kňazov, ktoré poskytujú trošku iný pohľad na SNP.
Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru. Židom 13, 7
zdroj: https://www.ecav.sk/aktuality/spravodajstvo/naspat-ku-kristu-jozef-bucko
Jozef Bučko – národovec a občiansky demokrat v SNP
Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
Evanjelický a. v. farár, zakladajúci člen a člen výboru Matice slovenskej Jozef Bučko (1907-1945) je exemplárnym príkladom odvážneho človeka, ktorý napriek hrozbám perzekúcií zo strany štátnych orgánov Slovenskej republiky (1939-1945) sa odhodlal hovoriť a písať to, čo si myslel a podieľať sa na organizovanom odpore voči nacistickému svetonázoru.
Napriek jeho odvážnym počinom a presvedčivému antifašistickému a antikomunistickému presvedčeniu, sa akosi na Jozefa Bučka pozabudlo. Pritom jeho život a názory sú dodnes inšpiratívnym zdrojom, ako čeliť rôznym nedemokratickým tendenciám v súčasnom verejnom priestore Slovenska.
Narodil sa v roľníckej rodine zo Slatiny na Bebravou. Napriek rôznym sociálno-existenčným ťažkostiam študoval, a to v rokoch 1921-1929 na gymnáziu v Nitre a vzápätí teológiu na Slovenskej evanjelickej a. v. teologickej akadémii. Tretí ročník (1931/1932) absolvoval v nemeckom Erlangene, kde s nevoľou pozoroval nárast sympatií bežných ľudí a inteligencie k hnutiu národného socializmu. Dňa 25. júna 1933 sa napokon stal seniorálnym kaplánom u turčianskeho seniora, národniara a matičiara Otta Škrovinu.
Bučko tak pôsobil v niekdajšom centre slovenského národno-politického a kultúrneho pohybu, ktorý si do istej miery udržiavalo aj v medzivojnovom období. Z pozície obhajcu kresťansko-humanistických hodnôt s nechuťou pozoroval ako sa Československá republika a v nej slovenský národ dostávajú do geopolitického zorného uhla diktátora Adolfa Hitlera.
Za kritiku do väzenia
Už v roku 1937 videl ako sa nad Európou zaťahujú nacistické a komunistické mračná: „Vidíme na jednej strane extrém boľševizmu stojaci na krvi más, na druhej strane extrém totality, nie menej krvavý a uprostred stojí náš národ. Nie meč, ale myšlienkový chaos kope hrob národu!“ Jeho kázne a články v Národných novinách a v Cirkevných listoch sa v období slovenskej autonómie a štátnosti niesli v znamení hlásania kresťanského humanizmu, pomoci, solidarity a všeobecnej rovnosti, ktoré v onej dobe boli mnohými deformované, potláčané a zamlčiavané. Už voľby do Snemu Slovenskej krajiny z 18. decembra 1938 označil za formalitu, nakoľko si uvedomoval ich nedemokratické prevedenie, s cieľom úplne ovládnuť štát a spoločnosť.
Obavy z totalitného smerovania poukázal na príklade obmedzovania slobody tlače. Uvedomoval si, ako médiá dokážu rozširovať pravdu, dialóg a spoluprácu, ale aj nenávisť a klamstvá, v závislosti od ideového smerovania redakcie: „Dobro a zlo, pravda a lož, svetlo a tma zápasia o ľudskú dušu. Pozorujeme, že aj dnes prichádzajú rečníci, ktorí hovoria vždy nadšene, aby získali ľudí. Áno, celý život je boj pravdy a lži.“ […] „Rečník hovorí o kráse slovenčiny, ale sám ju svojou výslovnosťou iba potupuje“ A preto aj 31. mája 1941 jasne uviedol, že „kto máš prospechárstvom, alebo bludnou orientáciou skrivenú chrbtovú kosť, odstúp, lebo zradíš národ.“
Bučkove posolstvá z rokov 1940 a 1943, provokujúce svojou nadčasovosťou, boli odvážnym počinom, nastavením zrkadla vtedajšiemu režimu, no pritom riskantným krokom a s následkami, ktoré končili často pokutami a väznením. V roku 1941 sa tak aj stalo, keď bol Bučko obvinený v novinách Gardista za údajnú urážku prezidenta počas 80. výročia na martinských slávnostiach Memoranda národa slovenského. Aféra skončila obvinením, niekoľko mesačným súdením, zaistením a dvojmesačným väznením v Ilave a v Prešove, spolu s peňažným trestom za poburovanie proti štátu a pohrozením rozpustenia martinského cirkevného zboru.
Bučko identifikoval totalitarizačné tendencie aj na príklade aktivít známej polovojenskej organizácie: „Členstvo v Hlinkových gardách je dobrovoľné. No je to len na papieri. Žiaci a žiačky sú nútení vyhrážaním vstupovať do týchto organizácií. Ich propagátori idú až tak ďaleko, že ak vstup odoprú, po štúdiách nedostanú nijaké zamestnanie.“ Výchova mládeže mu robila veľké starosti, veď bol to práve on, ktorý sa jej tak v martinskom cirkevnom zbore venoval a ktorá si ho tak veľmi obľúbila. No často zdôrazňoval, že nielen vzdelanie ale práve mravnosť je určujúcim faktorom, ktorý sa postaví proti vojnám, autokratom a cieľavedomým klamárom.
Kresťan neubíja, ale pomáha
A nielen mládež, ale aj chorí a chudobní a to bez ohľadu na ich náboženstvo a národnosť, znamenali pre Bučka ohrozenú societu, ktorej treba pomáhať. Keď bolo treba, aj darovaním múky a zemiakov. Jasne podotkol, že „útlak, hlad, bieda i vykorisťovanie, pomsta, politické otroctvo, žiaľ, utrpenie sú výsledkom hriechu, ktorý sa prejavuje v rozmanitej forme sebectva, nenávisti, pýchy.“ Preto neprekvapí, že stál napríklad pri zrode sociálneho zariadenia – starobinca na martinskej Hviezdoslavovej ulici.
Bučko navrhoval mnohým menej vzletne rečniť a viac kresťansky konať, vrátiť sa k elementárnej ľudskej slušnosti, ktorá je tak úzko previazaná s Kristovým učením. Vo vianočnom čísle Národných novín z roku 1941 vyzýval politikov, aby sa držali základných kresťanských hodnôt. „Kristus do úradov! Počnúc parlamentom, cez kancelárie, všade. Zomrel za pravdu, krivda mu bola potupou. Spravodlivosť v zákonoch, v odmene i v potrestaní.“
Mnohých kresťanov a pritom sympatizantov vládneho režimu kritizoval za ich nekresťanské egoistické a materialistické pudy, očiernené zvrátenými arizáciami a deportáciami: „Ozaj nízky cieľ, ak si niekto myslí, že Kristus prišiel kostoly a kaplnky stavať a obrázky vešať, často za peniaze potupne nadobudnuté.“ […] „Kresťanská cirkev nesmie vyrovnávať majetkové výkyvy, sociálne rozdiely, náboženské rozpory, rasové problémy nijakým iným spôsobom okrem spôsobu Božieho. Ani habaním majetkov, ani trýznením, ani vysťahovaním sa životné otázky neriešia.“
Bučko sa dokázal odosobniť pri obhajobe náboženského a cirkevného priestoru, keď nielen vládny ľudácky režim kritizoval kvôli cenzurovaniu evanjelických časopisov a zásahov do tvorby učebníc náboženstva, ale keď aj otvorene odsúdil boľševizmus: „Tisíce kresťanských chrámov ľahlo popolom, nie menej sa ich premenilo na kiná, múzeá, prípadne horšie ciele. Boľševizmus sa pokúsil raz a navždy skoncovať s Bohom. Kresťanský človek západu žasne nad spustošením vonkajšej výstavby kresťanskej. […] Možno to nazvať priamym úderom do tváre. Je nádej, že až päsť oslabne, chrámy sa znova vztýčia. Na miestach, boľševizmom opustených, zbožnosť sa znovu vzbudzuje.“
Na strane povstalcov
To len Bučka viac protifašisticky orientovalo, kedy už počas jesene 1943 sa uvažovalo práve v Turč. Sv. Martine o utvorení miestneho revolučného národného výboru. Bučko patril k protifašistickej skupine Jozefa Šťastného a neskôr v roku 1944 sa po spojení viacerých skupín stal členom predsedníctva za demokratický orientovaný občiansky blok v Okresnom revolučnom národnom výbore v Turč. Sv. Martine. Z tejto pozície sa zúčastnil porád u veliteľa martinskej vojenskej posádky Emila Perku o vyhlásení všeobecnej mobilizácie a pomoci žilinskej posádke v zastavení nacistických okupantov.
21. septembra 1944 patril k posledným ustupujúcim do Banskej Bystrice, kde pôsobil v hodnosti nadporučíka a vo funkcii sanitára-ošetrovateľa v miestnej nemocnici. Ako vojenský kňaz povzbudzoval ranených v nemocnici a bojujúcich povstalcov na fronte. Okrem toho viedol aj agendu duchovnej správy v Banskej Bystrici.
Na pokraji síl
Po potlačení SNP odišiel do Ľubietovej. Avšak ráno 2. novembra 1944 bol počas presunu do Lučatína spolu s ďalším farárom Ivanom Kolesárom zadržaný gestapom. Falošnú legitimáciu nepoužil, pretože mu svedomie nedovoľovalo klamať. Evidovaný ako podozrivá osoba, bol držaný vo väzení v Banskej Bystrici, kde okúsil nepríjemný gestapácky výsluch a následne internovaný v priestoroch Krajského súdu v Bratislave. Rodine posielal ceruzkou písané lístky a dokonca spísal kázne, ktoré sú svedectvom jeho veľkého záujmu o politické dianie a viery v konečné víťazstvo spravodlivosti nad útlakom.
Dňa 18. februára 1945 bol transportovaný do koncentračného tábora Mathausen, v ktorom sústreďovali hlavne nepohodlnú inteligenciu. O pár týždňov neskôr bol Bučko ako pracovná jednotka presunutý odpratávať trosky z bombardovania mesta Amstätten. Pracoval aj v noci, bez dostatočnej stravy, zavšivený a premočený z dažďa. Následne ochorel na dyzentériu a flegmónu, ktoré značne podlomili jeho zdravie.
Po priblížení frontovej línie ho spolu s ostatnými väzňami premiestnili do koncentračného tábora v Ebensee pri Salzburgu, ktorý sa vyznačoval vôbec najhoršími podmienkami na prežitie. Na chirurgickom oddelení mu operovali predlaktie s infekciou, ale jeho zdravotný stav sa zhoršoval. No aj v týchto náročných podmienkach sa zachovali svedectvá jeho priateľov – spoluväzňov, ktorým hovoril ako treba obnoviť demokraciu so slobodou tlače a vyjadrovania. I keď sa dožil oslobodenia americkými vojskami, ktoré prišli 6. mája 1945 v ranných hodinách, zomrel napokon v noci nasledujúceho dňa.
Jozef Bučko pochopil podstatu veci: demokracia a sloboda slovenského národa je úzko previazaná so slobodným vyjadrovaním a písaním. Bol ochotný povstať a bojovať za tieto hodnoty, postaviť sa na odpor proti porušovaniu ľudských práv. Jeho pokrokové zmýšľanie, zásadovosť, čestnosť, charakternosť, občiansko-demokratické presvedčenie a láska k slovenskej vlasti je silno inšpiratívna aj pre dnešné časy, poznačené rôznymi nenávistnými prejavmi, intoleranciou, klamstvami a vôbec stratou dôvery ľudí vo vlastný štát.
Konáme aj dnes na princípoch kresťanskej etiky? Bučkov život a dielo je svedectvom, ako v jeho mene treba žiť, ako treba konať, s cieľom tvoriť šťastnejší a spravodlivejší život okolo nás.