nedeľa, 14 apríla, 2024

Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Martine

"Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." Ján 3, 16

Oznamy

Vydržať sám so sebou, alebo kto vlastne som?

Zostaňte doma! To je výzva posledných troch – štyroch týždňov. Počúvame ju niekoľkokrát denne. Svedčí o niečom mimoriadnom. Normálne k nám zaznievajú výzvy typu: neseďte doma, buďte aktívni, športujte, navštevujte sa, cestujte, lietajte, poznávajte, vzdelávajte sa, míňajte, zarábajte, kupujte. Ale zostať doma? To je celkom nová situácia a vypadá to tak, že zvládnuť ju bude náročnejšie než samotný Koronavírus, alebo ekonomické straty ním spôsobené. 

Môže nám ale toto „väzenie“ priniesť aj niečo pozitívne, niečo obohacujúce? Určite áno. A to vôbec nepatrím medzi tých, ktorí v každej takejto situácii vidia Boží trest a dopustenie. Skôr si myslím, že nám Pán Boh dáva príležitosť spoznať a okúsiť niečo nové a nevšedné, niečo čo nás môže posunúť ďalej, alebo naopak, pripomenúť niečo zabudnuté, čo dnešnému občanovi sveta akosi prestalo chýbať a sa úplne vytratilo. Je to čas strávený so sebou samým. Len ja a moje svedomie. Ja a môj vnútorný potenciál. Ja a moje rozhodnutia, moje slová, myšlienky, môj hriech, moja hodnota, moje deti. Je to desivé, takto hlboko načrieť do seba. Je to niečo podobné, ako keby sme si sadli pred zrkadlo a pozerali na seba niekoľko hodín, možno aj dní. Čo všetko by sme na sebe a v sebe našli? Vôbec to nie je príjemné a ľahké takto sa do seba zahľadieť, byť sám so sebou. Svedčia o tom najmä alarmujúce správy lekárov, ktorí ešte len začínajú vyhodnocovať psychický a spoločenský dopad tejto dnešnej situácie. Ale má to aj svoje pozitíva, dokonca pre dušu človeka blahodarné, zachraňujúce účinky. Krásne to len nedávno vyjadril český katolícky teológ Tomáš Halík, keď v jednej svojej kázni pripomenul, že „táto ťažká doba nám nielen berie, ale aj mnoho dáva“. Dáva nám príležitosť viac spoznať svoju pravú tvár, ale aj viac si uvedomiť, čo všetko pre nás znamenajú naši najbližší, rodina, priatelia, moji zamestnanci. Lekárom dáva príležitosť ísť až na hranu a okúsiť tú znamenitú chuť poslania. Politikom berie vietor z plachiet k politickým hádkam a prestrelkám. Učitelia a žiaci spoznávajú, aké dôležité je byť spolu a že cez internet je to akési umelé. Ja osobne si užívam tiché noci na námestí pred našou farou, na ktorom zvyčajne tri-štyri noci v týždni duní do nepríčetnosti hudba z okolitých klubov a to nehovorím o raňajších návratoch domov, tých vytancovaných. Táto situácia preverí náš charakter. Ukáže, čo je pre nás skutočne dôležité a na čom záleží. A to je to, čo nám dáva. Áno nájde sa aj pár takých, ktorí to zneužijú, obohatia sa, alebo prejavia svoju nenávistnú povahu, ale mám pocit, že človek sa trochu poľudštil. Kiež by nám to aj vydržalo. 

Pre nás, kresťanov je čas strávený so sebou samým aj časom prípravy na stretnutie s Bohom. Nie je teda samoúčelný, alebo nasilu, nevyhnuteľne vyvolaný Krízovým štábom SR. Je to chvíľa utkaná z jemných dotykov Božej milosti a lásky k tomuto svetu. Aj pôst, ktorý sme prežívali bol určite takouto príležitosťou. Chcel nám poukázať, podobne ako Koronavírus, na našu zraniteľnosť, biedu, krehkosť a nestálosť. A že naša záchrana nie je len vo vakcíne, ale najmä v spasiteľnom diele Pána Ježiša Krista. Mohli sme si to pripomenúť aj na Veľkonočnú nedeľu, keď hoci kostoly boli prázdne, to slovanské Christos voskrese! Voistinu voskrese! zaznelo aspoň v našich srdciach a domovoch. Prajem veľa zdravia a Božieho požehnania.

S láskou, Milan Kubík, ev. farár a konsenior TuS.

Článok je uverejnený v najnovšom vydaní MESTSKÝCH NOVÍN MARTIN.