Modlitebné zamyslenia
8. 7. 2023
Čo ak aj mňa vedie diabol?
1.Timotejovi 3,7
Nie sme spasení za dobrý charakter, ale bez neho ľahko padneme do osídiel diabla.
Je to zaujímavý oxymoron (spojenie slov protirečiaceho si významu). Ako kresťania nesmieme žiť tak, že sa chceme zapáčiť ľuďom, ale na druhej strane máme žiť tak, aby si nás iní vážili a aby sme mali „dobré svedectvo od tých, ktorí sú mimo – cirkvi“. Ako tomu rozumieme?
Je v našej prirodzenosti túžiť sa zapáčiť ľuďom. Na Slovensku vnímam, že sme doslova poviazaní tým, čo si o nás ľudia myslia. Mnohé veci a skutky robíme len kvôli iným ľuďom, lebo sa nechceme dostať do rečí a byť ohováraní. A pritom si mnohokrát ani neuvedomujeme, že sme tým ľuďom úplne ukradnutí, ale necháme sa takto manipulovať a ovládať. Písmo k tomu zaujíma veľmi jasný postoj: „Ale ako nás Boh uznal za hodných a poveril zvestovať evanjelium, tak hovoríme – nie ako tí, ktorí sa chcú páčiť ľuďom, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia“ (1Tes 2,4). „Neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú páčiť, ale ako služobníci Kristovi, ktorí z duše plnia vôľu Božiu“ (Ef 6,6). Je ale doslova tragické a nebezpečné, ak tomuto diablovmu osídlu prepadnú tí, ktorí sú povolaní kázať Božie slovo. A tak síce kážu o Božej láske, milosti a odpustení, ale zabúdajú kázať o pokání, o hriechu, o moci zla a pokušenia v živote veriacich. Tak málo sa káže o živote v posvätení, v oddelení od hriechu a hodnôt tohto sveta, o Božom súde, o čistote a smrti hriechu. Ako často z úst tých, ktorí sú povolaní a zaviazaní hovoriť „celú pravdu“, znejú falošné utvrdzovania v tom, že sme „len úbohí hriešnici“, ktorí nemôžu nič, len hrešiť v tomto hriešnom tele. Tým si umývajú ruky, aby mohli žiť ako bezbožníci, a čo je diabolskejšie, do tohto bludu vedú aj mnohých veriacich. Veď my sme predsa milovaní, svätí, draho kúpení krvou nevinného Baránka Krista, sme milované deti nášho nebeského Otecka a máme pečať Ducha Svätého. Alebo sa mýlim? Tak kde a v kom je naša identita? A čítajme pozorne Pavlove slová: „Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom? … Tak súďte aj vy, že ste mŕtvi hriechu a živí ste Bohu v Kristovi Ježišovi. Nech teda nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele tak, že by ste povoľovali jeho žiadostiam. Ani svoje údy nevydávajte hriechu za nástroje neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako tí, čo vstali z mŕtvych a žijú, a svoje údy vydávajte Bohu za nástroje spravodlivosti. Hriech totiž nebude panovať nad vami; lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou“ (Rim 6,2-14).
Toto uvažovanie je ťažké aj preto, lebo konfrontuje tých, ktorí sú postavení vo funkciách cirkevných zborov, na mieste vplyvu, rozhodovania a moci. Je smutné vidieť, ako hlboko presiakla naše grémiá pýcha, ľudská ješitnosť a ľudská múdrosť. Sme hrdí na svoju históriu, na svoj vplyv, množstvo osobností, aktivít… Ako veľmi sa na našu cirkev žiaľ hodia slová Pána Ježiša, ktoré adresoval Laodikejskej cirkvi: „Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý“ (Zjav 3,17).
Keď tak hrdo odvodzujeme svoj pôvod od Evanjelia Pána Ježiša Krista (a naši reformátori išli k prameňom, takže základom našej viery je práve Písmo Sväté), tak ako veľmi dávame do praxe to, čo tam čítame? Hovorím teraz k tým, ktorí sú predstavení: farári, biskupi, dozorcovia, presbyteri… Sme takí múdri, vzdelaní a skúsení, že nepotrebujeme Božiu múdrosť, milosť a Božiu moc. Apoštoli boli oddelení pre Božie slovo a modlitbu, v pôste hľadali Božiu vôľu a potom boli poslušní. Kedy naposledy sa naše vrchnosti spolu zišli a modlili v pôste a pokání? Deň, dva, týždeň, ak je to potrebné? Nemajú na to čas? Tak potom na čo majú čas? Na politiku, lobby a pretláčanie vlastných záujmov a biznisu? Ctené presbyterstvá našich cirkevných zborov – nie sú plné ľudí, ktorí žijú v zjavných hriechoch (ako je smilstvo, cudzoložstvo, alkoholizmus, ohováranie, nenávisť…)? Prečo by mal Boh takéto grémiá a zbory požehnať? Keď sa Mu v pýche a arogancii smejeme do tváre? No veď sa pozrime na ovocie. Tak trochu práve my, farári, zabúdame, že za toto všetko sa budeme pred Božím súdom raz zodpovedať.
Ešte je čas pokánia a milosti. Tak to využime a začnime od seba. Aby sme boli vzorom stádu. Premýšľajme nad týmito slovami Písma a prosme Ducha Svätého, nech nám o nás ukáže pravdu a nech nás podoprie poslušnosťou: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu“ (1Pt 5,2-3).
„Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Nemajte z nich strach a neľakajte sa, ale Pána, Krista, posväťte vo svojich srdciach. Buďte stále pripravení k obhajobe pred každým, kto by od vás žiadal, aby ste vydali počet z nádeje, ktorú máte, ale robte to v tichosti, s bázňou a dobrým svedomím, aby tí, čo znevažujú váš dobrý spôsob života v Kristovi, boli zahanbení v tom, z čoho vás ohovárajú. Lepšie je totiž trpieť, ak to bude Božia vôľa, keď robíte dobre, než keď robíte zle“ (1Pt 3,14-17).
Stanislav Kocka
Modlime sa: Ďakujem, Bože, že si dobrý a múdry. Prosím, daj mi rozlíšenie, či a v čom ma vedie diabol. Oslobodzuj ma od neho a veď iba Tvojím Duchom. Amen.
Svedectvo: Ako mi pomohlo modliť sa za oslobodenie od Zlého.
Rozhovor: Skúmam svoju motiváciu – prečo robím niektoré veci, prečo myslím istým spôsobom, prečo sa správam tak a tak… ?
Podporujme sa v odolávaní diablovi. Modlime sa jedni za druhých.
Prosme za službu vo väzniciach, aj samotných väzňov, nech tam príde duchovné oslobodenie.