26. O rozlišovaní pokrmov

Predtým učili, kázali a písali, že rozlišovanie pokrmov a tomu podobné tradície zavedené ľuďmi slúžia na získanie milosti a zadosťučinenie za hriechy. Z tohto dôvodu sa ustavične vymýšľali nové zákony, nové ceremónie, nové poriadky a podobné veci. Ich dodržiavanie tak dôrazne a neúprosne vyžadovali, ani čo by to bola nutná bohoslužba, ktorou si človek zasluhuje milosť, zatiaľ čo ťažko hreší ten, kto ich nezachováva. Tým v cirkvi povstalo veľa škodlivých bludov.
Po prvé sa tým zatemnila Kristova milosť a učenie o viere, ktoré nám s veľkou vážnosťou predkladá evanjelium a núti nás, aby sme si vysoko vážili Kristove zásluhy a ďaleko nad všetky skutky kládli vieru v Krista. Preto svätý Pavel silno bojoval proti Mojžišovmu zákonu a ľudským tradíciám, aby sme pochopili, že pred Bohom nás neospravedlňujú skutky, ale jedine viera v Krista a pre Krista dosahujeme milosť. Toto učenie takmer úplne zaniklo, pretože učili, že milosť sa dá zaslúžiť ustanovenými pôstmi, rozlišovaním pokrmov, predpismi o odevoch atď.
Po druhé také tradície zatemnili aj Božie prikázanie, lebo ich postavili vysoko nad Božie prikázania. Za kresťanský život sa považovalo jedine toto: Keď niekto na určený spôsob svätil služby Božie, keď sa modlil, postil sa a obliekal, to sa nazývalo duchovným, kresťanským životom. A naopak, iné potrebné skutky sa hodnotili ako svetské a neduchovné, napr. prácu, ktorú má každý vykonávať vo svojom povolaní. Otec má pracovať, aby uživil ženu a deti a aby ich vychovával v Božej bázni; matka má rodiť deti a ich opatrovať; knieža a vrchnosť majú spravovať krajinu a ľudí atď. Takéto Bohom prikázané činy sa pokladali za svetské a nedokonalé, zatiaľ čo cirkevné zvyky sa slávnostne označovali za jedine sväté a dokonalé. Preto boli takéto zvyky rozmnožované bez miery a bez konca.
Po tretie sa takéto zvyky stali ťažkou záťažou pre svedomie. Nebolo totiž možné ich všetky zachovávať, a ľudia boli aj tak tej mienky, že sú to potrebná a nutná služba Bohu. Gerson píše, že mnohí si preto zúfali; daktorí dokonca spáchali samovraždu, lebo o úteche Kristovej milosti nič nepočuli. Aký zmätok bol v svedomí, to vidíme na pisateľoch teologických súm a na teológoch: Pokúsili sa zhrnúť všetku tradíciu a nájsť poľahčujúce spôsoby, aby tak pomohli svedomiu. S týmto mali toľko práce, že preto zanedbali všetko spasiteľné, celé kresťanské učenie o dôležitejších veciach, ako napr.: o viere, úteche v hlbokých pokušeniach a podobne. Už predtým sa mnohí pobožní a učení ľudia žalovali, že také tradície zapríčinili v cirkvi mnoho sporov a pobožným ľuďom to prekážalo dospieť k pravému poznaniu Krista. Gerson a iní sa na to veľmi žalovali. Dokonca ani Augustínovi sa nepáčilo, že svedomie obťažili toľkými tradíciami. Preto učí nepokladať ich za také nutné.
Naši kazatelia teda nehovorili o týchto veciach zo zlomyseľnosti alebo aby znevažovali duchovnú moc, ale preto, že bolo veľmi naliehavo potrebné odhaliť spomenuté bludy, ktoré vyrástli z falošného pochopenia tradície. Lebo evanjelium núti, aby sa v cirkvi hlásalo učenie o viere, ktorému však nemožno rozumieť, ak sa hlása, že milosť si možno zaslúžiť skutkami, ktoré si človek sám zvolí.
Preto učíme, že zachovávaním vymyslených ľudských zvykov si nemožno ani zaslúžiť milosť, ani Boha zmieriť, ani zadosťučiniť za hriech. Preto sa z toho nemá robiť nijaká potrebná bohoslužba. Z Písma sa to odôvodňuje takto: Kristus bráni apoštolov, keď nezachovávali obvyklé tradície, hovoriac: „Darmo ma však uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam Božím“ (Mt 15,3.9). Keď to nazýva márnou službou, ktorá nie je potrebná. Krátko na to hovorí: „Nie to čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale čo z úst vychádza, to poškvrňuje človeka“ (Mt 15,11). Tak isto Pavel hovorí: „Lebo kráľovstvo Božie nie je jedenie a pitie…“ (R 14,17) a „Nech vás teda nikto neposudzuje ani pre jedenie a pitie, ani pre sviatky, novomesiace alebo pre soboty“ (Kol 2,16). Peter hovorí: „Čo teda pokúšate Boha a kladiete učeníkom na šiju jarmo, ktoré ani naši otcovia ani my nevládali sme niesť? Ale veríme, že z milosti Pána Ježiša Krista dôjdeme spasenia ako aj oni“ (Sk 15,10n). Tu Peter zakazuje zaťažovať svedomie vonkajšími náboženskými ceremóniami, ktoré pochádzajú či už od Mojžiša alebo kohokoľvek iného. A 1. list Timoteovi 4,1-3 nazval „démonským učením“ také príkazy, ktoré zakazujú určité jedlá, manželstvo a iné. Úplne a vonkoncom to protirečí evanjeliu, keď sa nariaďuje robiť také skutky, aby sme si tým zaslúžili odpustenie hriechov alebo sa domnievali, že bez ich konania nikto nemôže byť kresťanom.
Vytýkajú našim kazateľom, že zakazujú seba bičovanie a askézu ako Jovinián. Ale v ich spisoch je to predsa celkom opačne. Lebo veď vždy kázali o svätom kríži, že kresťania sú povinní vziať na seba utrpenie a že je to pravá, vážna a nie vymyslená askéza.
Ďalej učíme, že každý je povinný prostredníctvom telesných cvičení, ako sú pôst a iné námahy, tak žiť, aby sa hriechu neposkytovala nijaká šanca. Nemá to však robiť preto, aby si zaslúžil milosť takými skutkami. Toto telesné cvičenie sa nemá konať len v určitých dňoch, ale vždy. O tom hovorí Kristus: „Dbajte, aby vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom a opilstvom…“ (L 21,34) a „Tento rod (démonov) nevych& ac te;dza inak, len modlitbou a pôstom“ (Mt 17,21). Pavel hovorí, že si ukázňuje telo a podrobuje ho službe (1K 9,27). Tým jasne ukazuje, že zdržanlivosť neslúži na získanie milosti, ale aby sa telo zachovávalo čisté a nikomu neprekážalo konať to, k čomu je vo svojom živote povolaný. Nezavrhujeme teda pôst, ale len to, aby sa z neho nestal potrebný výkon, obmedzený na určité dni a jedlá, ktorý znepokojuje svedomie.
Kvôli poriadku v cirkvi sa z našej strany zachovávajú aj mnohé náboženské ustanovenia ako poriadok omše, určité spevy, sviatky, atď. Pritom poúčame ľud, že táto vonkajšia bohoslužba neospravedlňuje pred Bohom. Ak ju nedodržíme a vynecháme, nedopúšťame sa nijakého hriechu ani činu proti nášmu svedomiu, ak tým nevyvoláme pohoršenie. Túto slobodu vo vonkajších náboženských poriadkoch ponechávali v platnosti aj starí cirkevní otcovia. Lebo východná cirkev svätila Veľkú noc v inom čase, než sa svätila v Ríme. Keď niektorí chceli tú rozdielnosť považovať za dôvod pre rozdelenie cirkvi, iní poukázali na to, že v týchto zvykoch nie je potrebné zachovávať rovnakosť. Ireneus hovorí: „Nejednotnosť v pôstoch neruší jednotu viery.“ Podobne aj Dist. 12 poznamenáva, že táto nejednotnosť v ľudských ustanoveniach vôbec neprekáža jednote kresťanstva. A Tripartita historia, lib. 9 zozbierala mnoho cirkevných zvykov a vyriekla veľmi užitočný kresťanský výrok: „Úmyslom apoštolov bolo učiť vieru a lásku, nie ustanovovať sviatky.“