18. O slobodnej vôli

O slobodnej vôli učíme, že človek má do istej miery slobodnú vôľu: môže navonok žiť usporiadaným životom a môže sa slobodne rozhodovať vo veciach, ktoré chápe rozumom. Ale bez milosti, pomoci a pôsobenia Svätého Ducha sa človek nemôže páčiť Bohu, nemôže sa Ho úprimne báť alebo v Neho veriť, ani si nemôže zo srdca vytesniť vrodenú zlú žiadosť; to koná Svätý Duch, ktorého dostávame v Božom slove. Lebo tak hovorí Pavel v 1. liste Korintským 25,14: „Prirodzený človek, pravda, nechápe veci Ducha Božieho“.
Aby bolo zreteľné, že tu neučíme nič nové, pripájame jasné Augustínove slová o slobodnej vôli z 3. knihy Hypognostikon: „Vyznávame, že všetci ľudia majú slobodnú vôľu. Veď všetci majú prirodzený, im vrodený rozum a um, pravda, nie taký, aby ním mohli niečo dosiahnuť voči Bohu, napr. zo srdca milovať Boha a báť sa Ho. Skôr len vo vonkajších veciach tohto života majú slobodu zvoliť si dobré alebo zlé. Dobrým rozumiem to, čo od prirodzenosti možno konať, ako napr. robiť alebo nerobiť na poli, jesť, piť, ísť alebo neisť k priateľovi, obliecť alebo zobliecť si odev, budovať, uzavrieť manželstvo, vykonávať remeslo a robiť tomu podobné užitočné a dobré veci. Pravdaže, toto všetko nie je nič a neobstojí bez Boha, ale všetko je z Neho a skrze Neho. Naproti tomu človek môže z vlastného rozhodnutia konať aj zlé, ako napr. klaňať sa modle, spáchať vraždu atď.“