História zboru

Niekoľko základných údajov na začiatok

Myšlienky reformácie Martina Luthera sa po roku 1517 v Turci pomerne rýchlo rozšírili. Zásluhu na tom mali nielen jej prívrženci z radov turčianskej šľachty (Fraňo Révai, turčiansky župan, korešpondoval s Martinom Lutherom), ale predovšetkým v Turci pôsobiace duchovenstvo, ktoré prijalo ducha obnovy v cirkvi.

Turčianskosvätomartinský kňaz Laurentius-Vavrinec už r. 1536 vpísal do zápisničnej knihy mesta Turč. Sv. Martina Predhovor v evanjelickom duchu. Pod jeho vplyvom sa celá turčianskosvätomartinská cirkev stala evanjelickou a služby Božie sa uskutočňovali v najstaršom martinskom (rímskokatolíckom) kostole. Do istej miery je sporným rok založenia martinského ev. a. v. zboru. Podľa niektorých správ sa jeho založenie viaže na rok 1544, podľa iných na rok 1545. Isté však je, že jeho prvým duchovným pastierom bol Laurentius – Vavrinec, ktorý v Martine pôsobil do roku 1552. Počas jeho pastorácie začal zbor organizovať i školský život pod vedením prvého evanjelického učiteľa v Martine, Šimona Jesenského z Horného Jasena.

Dejiny evanjelického zboru v Martine možno rozdeliť do viacerých etáp

V prvom období (do r. 1710) mal martinský zbor veľký podiel na šírení reformácie v Turci. Aj preto naň doliehal výrazne tlak protireformácie, čo sa prejavovalo nielen v sporoch o chrám, ale aj v prenasledovaní martinských evanjelických kňazov. Turčiansky Svätý Martin musel napríklad opustiť Andrej Carbonarius (1623), ktorý bol turčianskym seniorom, i farár Daniel Dubravius (1629), ktorý po vynútenom odchode založil Ev. a. v. zbor v Záturčí. Ako väzeň prešporských protireformačných súdov putoval na galeje – s evanjelickými kňazmi a spisovateľmi, Tobiášom Masníkom, Jánom Simonidesom a Jurajom Lánim – aj absolvent wittenberskej univerzity, nadaný martinský evanjelický učiteľ a rektor Michal Paulovič, rodák z Dolného Jasena, ktorý v Neapole roku 1675 ako galejný otrok zahynul. Protihabsburgovské povstania Imricha Tökölyho a Františka Rákocziho II., od ktorých si protestanti v Uhorsku sľubovali náboženské slobody, nemali očakávaný úspech. Po prehre rákociovských vojsk pri Trenčíne roku 1708 a príchode víťazných cisárskych vojsk generála Hajstera r. 1709 do Turca boli turčianskym evanjelickým zborom odobraté chrámy – s výnimkou artikulárnych kostolov v Necpaloch a Ivančinej. V tom istom roku musel martinský evanjelický zbor opustiť aj posledný kňaz predtolerančného obdobia, Eliáš Telkonius (1709).

Druhú etapu možno ohraničiť rokmi 1710 – 1782. V tomto čase nemal Turčiansky Svätý Martin nemal evanjelický kostol a evanjelického kňaza. Bola to neobyčajne ťažká doba. Náboženský život martinských evanjelikov mohol sa odohrávať iba v domácnostiach. Na nedeľné služby Božie dochádzali do artikulárneho chrámu do Necpál, kde sídlila i dobropovestná seniorálna evanjelická latinská škola, na ktorej študovali i mnohí synovia martinských evanjelických rodín. Viera, láska a nádej, spätá s náboženskou horlivosťou a oddanosťou reformácii aj v tomto neľahkom období udržala v martinskom prostredí evanjelické presvedčenie.

Náboženské uvoľnenie – viac slobody pre náboženské vyznania priniesol tolerančný patent (edikt), ktorý 25. októbra 1781 podpísal rakúsky cisár Jozef II. Patent otvoril novú etapu v dejinách martinských evanjelikov. V krátkom čase po jeho vydaní pozvali do Turč. Sv. Martina Ondreja Plachého, ktorý tu ako ev. farár a senior pôsobil v rokoch 1784 – 1804. Krátko po jeho príchode martinskí evanjelici s príkladnou obetavosťou vytvorili zdroje, potrebné na stavbu vlastného chrámu (na vtedajšom martinskom „nižemestí“). 1. mája 1784 položili základný kameň a v tomže roku 1784 – v 22. nedeľu po sv. Trojici – tolerančný kostol (bez veže) posvätili. V blízkosti chrámu bola v tom čase postavená aj ev. škola a jej prvým učiteľom bol v tomto období Matej Durus, sliezsky rodák.

Ondrej Plachý ako ev. farár a senior pôsobil v Martine 20 rokov. Popri horlivej pastoračnej práci vynikal aj ako vedecký a kultúrny činiteľ. Vydával Staré noviny literního umění, významný slovenský vedecký a kultúrny časopis. Po ňom učinkoval v Martine rad významných duchovných pastierov, napr. Jozef Horváth, ktorý pôsobil v martinskom zbore zo všetkých duchovných najdlhšie: len niekoľkých týždňov chýbalo a bol by – v rokoch 1846 – 1906 – zavŕšil šesť desaťročí kňazského účinkovania v martinskom evanjelickom zbore. V tomže období krátko, no veľmi významne, v Martine účinkoval ako martinský farár aj Karol Kuzmány (1863 – 1866), autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Martinský evanjelický zbor vytvoril a poskytol všetko potrebné na to, aby mohol na základe cisárskeho patentu z roku 1859 zdarne vykonávať funkciu superintendenta (biskupa) patentálnej (slovenskej) evanjelickej superintendencie a v národe pôsobiť aj ako 1. podpredseda Matice slovenskej. Karol Kuzmány mal veľkú zásluhu na založení evanjelického patentálneho gymnázia (1866), ktoré vstúpilo od roku 1867 do dejín slovenského školstva ako Nižšie slovenské evanjelické patronátne gymnázium v Turč. Sv. Martine a kvalitou svojej práce sa dôstojne zaradilo medzi tri slovenské gymnáziá matičného obdobia. Na založení gymnázia sa činne zúčastnil i Michal Miloslav Hodža a po zrušení patentu sa o jeho pretvorenie na patronátne gymnázium zaslúžili Viliam Pauliny-Tóth, Jozef Horváth, Ján Jesenský, Ambro Pivko, Ján Baltazár Jesenský Gašparé a ďalšie popredné osobnosti slovenského národného a cirkevného života. Pôsobili na ňom vynikajúci a obetaví pedagógovia: Martin Kramár, Jozef Nedobrý, Ján Kadavý, Jozef Inštitoris, Gustáv Dérer, Ján Dérer, Ján Meličko a ďalší. O ich nadšenej pedagogickej činnosti svedčia výročné správy gymnázia, pozoruhodné učebné osnovy i učebnicový program, ako aj mnohostranná publikačná aktivita pedagógov s celoslovenským dosahom. Profesor Jozef Nedobrý vydával napríklad pozoruhodný časopis pre mladú slovenskú literatúru pod názvom Dennica. Za necelých osem rokov svojej pôsobnosti (1867 – 1875) sa gymnázium sformovalo na pamätihodnú školskú ustanovizeň. Dosiahlo veľmi dobrú pedagogickú úroveň. Vychovalo celú generáciu vynikajúcich evanjelických osobností, ako aj príslušníkov iných vierovyznaní zo všetkých krajov Slovenska. Šírilo kresťanské ideály viery, lásky a nádeje. Vybudovalo gymnaziálnu knižnicu i školské múzeum. Študentov na pôde školy i na pôde študentskej spoločnosti, ako aj študentského rukopisného časopisu Zora viedlo k pevnému slovenskému presvedčeniu, slobodomilovnosti a k úcte i tolerancii k iným národom. Napriek tomu bolo uhorskou vládou obviňované z protištátnej činnosti a rovnako, ako revúcke evanjelické a znievske katolícke gymnázium v roku 1874, bolo aj martinské gymnázium 31. januára 1875 nemilosrdne zrušené. Budova gymnázia slúžila rozličným potrebám a účelom. Istý čas ako bytovka evanjelických učiteľov i viacerých významných martinských osobností. Neskôr bola štátom skonfiškovaná a slúžila ako šatnica ochotníckeho divadla. Po roku 1989 bola budova reštituovaná, vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a je  renovovaná. Opäť môže slúžiť potrebám evanjelického školstva, najmä Biblickej školy v Martine.

Podobne ako Karol Kuzmány, aj Jozef Horváth jedinečne ovplyvnil slovenský evanjelický život. Ako prívrženec štúrovského hnutia bol v rokoch 1848/49 v Slovenskom povstaní väznený. Bol presvedčeným obrancom slovenského národného života: za účasti popredných martinských národovcov pomohol pripraviť Slovenské národné zhromaždenie, ktoré sa uskutočnilo 6. a 7. júna 1861 a prijalo na nádvorí ev. a. v. chrámu v Turč. Sv. Martine „Pod lipami“ dobropovestné Memorandum národa slovenského, prostredníctvom ktorého Slováci jasne deklarovali svoje túžby žiť dôstojne a slobodne. Na úvod zhromaždenia sa uskutočnili služby Božie, na ktorých kázal Jozef Horváth a počas nepriaznivého počasia memorandové zhromaždenie rokovalo priamo v martinskom evanjelickom chráme.

Turčianskosvätomartinský ev. kostol je aj symbolom počiatkov slovenského ekumenizmu a náboženskej znášanlivosti: práve v ňom sa uskutočnili slávnostné služby Božie za účasti rímskokatolíckeho duchovenstva na čele s biskupom Štefanom Moysesom pri zakladajúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej 4. augusta 1863 a nadväzne bohoslužby za účasti evanjelického duchovenstva na čele s Karolom Kuzmánym a Jozefom Horváthom v martinskom rímskokatolíckom chráme. Jozef Horváth bol mnohostranne činný, bol nielen pri založení martinského Nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia, ale po jeho násilnom zatvorení (1875) inšpiroval mnohé úsilia o jeho obnovenie. Aj keď sa to nepodarilo, zanechal v Martine i v ev. cirkvi nezmazateľnú stopu v duchovnom živote nielen ako kňaz, ale aj ako turčiansky senior. Osobitne sa zaslúžil o generálnu prestavbu chrámu: r. 1885 bola postavená murovaná veža, v roku 1895 boli zdvihnuté múry chrámu, zväčšené okná, vyhotovená nová betónová klenba, postavené nové chóry a pristavená nová sakrestia. Roku 1903 zbor nadobudol nový oltár, kazatelňu, krstiteľnicu a organ. Práve za účinkovania Jozefa Horvátha získal ev. chrám v Martine súčasnú podobu a nanovo bol posvätený 15. novembra 1903.

Na Horváthovo dielo v Martine nadviazal rad ďalších duchovných pastierov, medzi nimi senior Otto Škrovina, ktorý v martinskom zbore pôsobil ako farár v rokoch 1906 – 1939. Bol tiež väznený maďarskými boľševickými vojskami r. 1919. Počas jeho účinkovania zbor r. 1932 postavil novú faru so zborovou sieňou. Bol významným cirkevným historikom. Po jeho úmrtí v Martine pôsobil ako farár Jozef Bučko, ktorý sa zaslúžil o postavenie Evanjelického zborového domu. Bol známym odporcom autoritatívneho politického režimu v období vojnovej Slovenskej republike. Niektoré jeho state a kázne boli dôvodom na jeho zatknutie a väznenie v Ilave. Ako účastník SNP bol väznený aj v koncentračnom tábore a zomrel r. 1945 na prahu skončenia 2. svetovej vojny v Ebensee. Ako martýr zahynul vo vojnových rokoch tiež banskobystrický senior Ján Bakoš, ktorý pôsobil v Martine ako kaplán. V období totality po roku 1948 boli väznení i ďalší evanjelickí duchovní, pôsobiaci v Martine, napr. dlhoročný martinský kňaz Ľudovít Vajdička, martinský katechéta Otto Vízner, ale i Július Madarás, Pavel Uhorskai a Ján Agnet, ktorí začas v Martine pôsobili. Ľudovít Vajdička patril medzi príkladných evanjelických farárov, ktorí sa stali symbolom odporu voči ateistickému režimu. Po jeho neoprávnenom zatknutí a nespravodlivom väznení si martinský evanjelický zbor za svojho farára zvolil iného významného obrancu kresťanského života v tomto období, Dr. Júliusa Cibulku. Štát však jeho nástup do Martina neumožnil.

Prenasledovanie spôsobilo po roku 1948 úpadok duchovného života na celom Slovensku. Ev. a. v. cirkev na Slovensku i martinský ev. zbor však neprestali žiť. Mali na tom zásluhu nielen spomínané osobnosti, ale aj ďalší martinskí ev. kňazi. Práve oni za vyše 450 rokov existencie evanjelického zboru v Martine vytvárali dobrý základ pre duchovný život. Ďalej to boli obetaví učitelia a laickí pracovníci cirkvi, z ktorých nejeden prerástol rámec martinského zboru, napríklad Dr. Ján Vanovič sa v roku 1922 stal generálnym dozorcom Slovenskej ev. a. v. cirkvi. Predovšetkým však veriaci – bez rozdielu vzdelania alebo spoločenského postavenia, najmä tí, ktorí sa neohrozene k svojej viere hlásili aj v časoch pre náboženský život nepriaznivých – na rozdiel od množstva evanjelikov, ktorí svoju cirkev i martinský cirkevný zbor v období násilnej ateizácie opustili. Aj napriek tomu, že duchovný život sa nemohol v totalitnom období plnohodnotne a mnohostranne rozvíjať (napr. po odobratí zborového domu), predsa sa zbor v období pastorácie ev. farára Jána Štancla (1966 – 1989) a jeho manželky Zuzany Štanclovej (1989 – 1993) postaral o dôstojné udržiavanie chrámu, osobitne o jeho renováciu a inštaláciu jedného z najkvalitnejších organov na Slovensku.

O intenzite evanjelického života v Martine svedčí celý komplex Memorandového námestia v Martine – v roku 1998 chrám – i po r. 1989 navrátené a v súčasnosti postupne obnovované budovy slovenského evanjelického gymnázia, zborového domu i budova bývalej ľudovej evanjelickej školy. Budovy sú svedkom minulosti, vypovedajú o neopakovateľnom vklade martinských evanjelikov do slovenského duchovného a národného života v minulosti. Taký vklad si však vyžaduje aj súčasnosť, predovšetkým úlohy obnovy duchovného života. Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Martine sa o ňu usiluje z každej stránky. Po príchode zborového farára Jána Bohdana Hroboňa sa po roku 1993 mnohé podarilo pozoruhodne obnoviť a založiť aj rad nových dôležitých aktivít. Martinský evanjelický zbor viditeľne ožil. Biblická škola je najvýznamnejším dielom tohto obdobia. Nadviazala na aktivity Nižšieho slovenského patronátneho evanjelického gymnázia z 19. storočia. Prerástla rámec zboru, stala sa ustanovizňou Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Pri jej založení roku 1998 významnú rolu spolu s Jánom Bohdanom Hroboňom zohral Bohdan Hroboň ml. a jeho spolupracovníci. Prvé roky jej účinkovania priniesli celý rad požehnaných vzdelávacích i edičných aktivít v rozličných oblastiach biblického a diakonického štúdia. Vytvorila základňu pre katechetické štúdium evanjelického učiteľstva v rámci Žilinskej univerzity. Významný podiel na jej vybudovaní, ale i na renovácii a rekonštrukcii budov má i luteránske zahraničie, najmä evanjelici v USA. Mnohé zahraničné kontakty a viaceré družobné styky umožnili martinským evanjelikom zúčastniť sa na mnohých medzinárodných podujatiach a prostredníctvom nich vytvárať bratsko-sesterské vzťahy a získavať – napríklad z Nemecka – i dôležitú materiálnu pomoc. Martinský evanjelický zbor sa usiluje priložiť ruku k dielu i domácich slovenských podmienkach. V Martine sa uskutočňujú celoslovenské i regionálne podujatia evanjelických korporácií (napr. Modlitebné spoločenstvo ECAV, ZED, SEM, Združenie evanjelickej inteligencie Liptovsko-oravského a Turčianskeho seniorátu), ale i zasadnutia vrcholných orgánov Evanjelickej cirkvi na Slovensku (Synoda ECAV 1998).

doc. Miloš Kovačka
bibliograf