K 31. výročiu Nežnej revolúcie
Vyhlásenie Predsedníctva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku k výročiu Nežnej revolúcie.
16. a 17. novembra si pripomíname 31. výročie študentských pochodov v Bratislave a v Prahe, ktoré viedli napokon k širokému a prelomovému občiansko – politickému pohybu, v konečnom dôsledku znamenajúcemu koniec komunizmu v bývalom Československu.
Neoddeliteľnou súčasťou politickej neslobody, tak, ako ju naša krajina zažívala v rokoch 1948 – 1989, bola aj nesloboda svedomia a náboženského vyznania. Sme teda ako veriaci ľudia Pánu Bohu veľmi vďační za tridsaťjeden rokov politickej, občianskej a náboženskej slobody. Iba ona je predpokladom normálneho života jednotlivých ľudí a rozvoja ľudskej spoločnosti.
Bezmála štyridsať jeden rokov sa mohlo komunizmu v Československu dariť aj preto, že prostredníctvom dobre premysleného, všetkých a všetko zahrňujúceho systému špehovania, udavačstva, šikany či zvýhodňovania, budovania atmosféry strachu, politizácie súdov, zneužívania vojenského, policajného a bezpečnostného aparátu, vybudoval v ľuďoch povedomie odovzdanosti, pasivity, dvojtvárnosti, utiahnutosti do súkromia, alebo naopak servilnosti, pragmatizmu a bezohľadného straníckeho karierizmu. Žili sme na tom svojom kúsku skromného, ohraničeného, vo všelijakých frustráciách budovaného šťastia, ktoré sa nám nejako podarilo si vytvoriť a mali sme byť za to vďační.
Vážime si tých, ktorí v tomto šedom mori predsa len tvorili malé ostrovy nezávislosti, rezistencie a zdania slobody. Bola to predovšetkým podzemná rímskokatolícka cirkev, s mnohými kňazmi, spoločenstvami a veriacimi. V režime ilegality alebo polilegality, ale vždy najpevnejšia súčasť protikomunistického odporu, no i najčastejší cieľ násilných politických represií. Tiež si vážime predstaviteľov sekulárneho, občianskeho disentu a komunizmu vzdorujúcich predstaviteľov iných cirkví. Samozrejme, nezabúdame na desiatky a desiatky našich vlastných väznených, perzekuovaných a šikanovaných farárov a členov cirkvi. Ich obete a strádanie ich rodín boli ťažké, ale mali zmysel. Vieme o nich, nezabúdame na nich, pripomíname ich aj teraz a vážime si príklad ich viery, lásky a nádeje. Nikomu z našej generácie neželáme, aby musel znovuprežívať ich údel.
Minulá pasivita obrovských rezignovaných ľudských más, ako sme ju ešte pred tridsaťjeden rokmi poznali v komunistickom Československu, dnes absolútne ostro kontrastuje s istým druhom radikálneho aktivizmu, veľmi čudne a neprijateľne parazitujúcom na odkaze Novembra. Denno – denne sa prejavuje v anonymnom webovom priestore, alebo príležitostne v uliciach našich miest, ako to žiaľ má byť i práve teraz, na výročie Novembra. Sloboda ho umožňuje, ale naše svedomie ho zásadne odmieta. Bude nám to všetkým výčitkou, ktorú raz bude musieť sekulárny človek prežívať pred „tvárou histórie“ a veriaci človek pred Božou tvárou: Prečo dokážeme kričať, pochodovať a búriť sa iba keď je to lacné a keď to nebolí? A kde sme boli, prečo sme sa utiahli, odovzdane mlčali a „nič si nevšimli“ vtedy, keď išlo skutočne o všetko, keď sa u nás rúcal a napokon zrútil starý poriadok civilizovaného Západu, a keď si náš život až príliš ľahko a lacno podrobovala aziatská komunistická diktatúra?
Pri výročí Novembra 1989 proklamujeme, že si vážime politickú, občiansku a náboženskú slobodu. Neberieme ju iba ako náhodný produkt turbulentnej histórie. Berieme ju ako Boží dar.
Ctíme si parlamentnú demokraciu, slobodnú súťaž politických strán a vytváranie reálnej politiky výhradne na pôde parlamentu a ústavných politických inštitúcií.
Za posvätné považujeme individuálne ľudské slobody, dôraz na tvorivosť, suverenitu a angažovanosť jednotlivca, ktoré sú zaručené a zároveň limitované Ústavou a zákonmi.
Dodržiavanie zákonov považujeme za principiálne. Rovnako ako princíp rovnosti všetkých pred zákonom.
Apelujeme na solidaritu a spolusúcit so slabšími, znevýhodnenými a staršími.
Odsudzujeme akékoľvek zneužívanie verejnej moci, obchodovanie s politickým vplyvom, korupčné správanie nami volených politických predstaviteľov, zneužívanie zverenej moci a vplyvu na vlastné účely, rozkrádanie spoločných finančných a materiálnych zdrojov.
Vyzývame členov Evanjelickej cirkvi, aby v mene tých najlepších duchovno – kultúrnych a občiansko – politických tradícií našej cirkvi žili v dnešnej spoločnosti, pred tvárou iných ľudí autentickým kresťanským životom, boli úprimnými vlastencami, lojálnymi občanmi, uvažujúcimi ľuďmi, poctivo pracovali a šírili pokoj vo svojich susedstvách, rozumne narábali so svojimi občianskymi a politickými právami, a pre okolie boli príkladom mravného počínania. Aktuálne opäť vyzývame našich členov a naše spoločenstvá, aby boli príkladom disciplinovanosti, ohľaduplnosti, súdržnosti a rešpektovania prijatia dočasného obmedzenia našich slobôd v mene boja s pandémiou, aj keď sa s jednotlivými opatreniami nemusíme bezozbytku stotožniť.
Vyzývame naše cirkevné zbory, aby sa neustále mobilizovali k horlivej misijnej, pedagogickej, katechetickej, pastorálnej a diakonickej činnosti. Spolu s Učiteľom národov Jánom Ámosom Komenským, ktorého 350. výročie úmrtia je skoro totožné s výročím Novembra sme totiž presvedčení, že aj postmodernému človeku je napokon „len jediné potrebné“: Aby poznal Boha a Jeho lásku, sedel pri Kristových nohách a nechal sa premieňať Jeho Svätým Duchom.
Prosíme, pamätajme na čas neslobody a vážme si slobodu!
Nič z tohto by sme nemohli pred tridsaťjeden rokmi beztrestne napísať a zverejniť. Aj v tom spočíva význam Novembra 1989.
Ivan Eľko, generálny biskup ECAV,
Ján Brozman, generálny dozorca ECAV.
Zdroj: ecav.sk