História spevokolu
Náš spevokol
Črta z dejín Evanjelického spevokolu v Martine
Martinskí evanjelici vždy radi spievali. Mali napríklad veľké zásluhy o vybudovanie Slovenského spevokolu v Turčianskom Svätom Martine. Zaznamenávame to vďačne i v našom časopise, veď Slovenský spevokol bol nielen predchodcom slovenských profesionálnych divadiel, ale i jedinečným svedkom o odvahe našich otcov, ktorí v nežičlivých uhorských podmienkach vyjadrovali svoju národnú a kultúrnu identitu i zborovým spevom kresťanských evanjelických piesní. Ján Kadavý, profesor martinského evanjelického gymnázia, bol zbormajstrom Slovenského spevokolu a redaktorom Slovenských spevov.
Vzácnu kapitolu v účinkovaní Slovenského spevokolu vytvoril aj martinský evanjelický kantor – učiteľ Ján Meličko. Roku 1922 pri príležitosti Meličkovho jubilea – po uplynutí päťdesiatich rokov v kantorsko-učiteľskej službe v Martine a s prihliadnutím na jeho veľké zásluhy pri účinkovaní Turčianskeho spevokolu požiadal martinský evanjelický zbor vtedajšie Ministerstvo národnej osvety a školstva Československej republiky o doživotný dôchodok s vtedajšími jeho štátnymi pôžitkami. Aj keď ministerstvo žiadosti martinského evanjelického zboru nevyhovelo, Ján Meličko v školskej službe na martinskej evanjelickej ľudovej škole pokračoval aj v roku 1923/24, ale v chráme Božom a pri kantorských prácach ho už začal zastupovať jeho nástupca, mladý učiteľ Július Bateľ. Spomenutý školský rok bol v živote martinského evanjelického zboru významný aj z inej stránky. Mládež martinského evanjelického zboru založila Sdruženie evanjelickej mládeže Pavla Mudroňa. Prvými predstaviteľmi novozaloženého mládežníckeho spoločenstva boli Marienka Stachová, Fridrich Meško, Ján Smik, Ján Vanovič a Július Bateľ, označovaný ako „správca chóru“. To znamená, že i martinská evanjelická mládež v čase zrodu svojho organizovaného spoločenstva myslela na svoje úlohy pri budovaní zborového spevu v našom zbore. Ján Meličko pokračoval vo svojej učiteľskej a kantorskej práci až do 31. januára 1926, keď bol penzionovaný a na jeho miesto bol zvolený Július Bateľ. O jeho pozoruhodnej a mnohostrannej starostlivosti o „cirkevný spev“ informujú viaceré výročné správy martinského evanjelického zboru, ktoré hovoria nielen o pedagogickej práci Júliusa Bateľa v martinskej evanjelickej škole, ale i o jeho vyučovaní spevu v Štefánikovom ústave a v Živene, ako aj o jeho prednáškach a koncertných vystúpeniach na rozličných hudobno-umeleckých večierkoch na celom Slovensku. Zaznamenávajú i významnejšie vystúpenia zborového spevokolu. Jedno z nich sa napríklad uskutočnilo pri príležitosti šesťdesiatin martinského zborového farára a turčianskeho seniora Otta Škrovinu 21. novembra 1937 v martinskom Národnom dome. Odznel staroslovienský Otčenáš s úvodným slovom Júliusa Bateľa.
Evanjelický spevokol v Martine bol neobyčajne aktívnym speváckym telesom i v ďalšom období svojej existencie. Podľa výročnej správy za rok 1940 spevokol účinkoval na viacerých cirkevných i národných slávnostiach a pri službách Božích. Na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok spieval pašie, pri prvom výročí úmrtia seniora Otta Škrovinu na Národnom cintoríne pri jeho hrobe spieval K Tebe, ó, Bože môj… a hymnickú Kto za pravdu horí. Na Štefánikových slávnostiach na martinskom hlavnom námestí spieval Hojže, Bože. Na celoslovenskom zjazde SEM v Liptovskom Sv. Mikuláši vystúpil spoločne s ostatnými evanjelickými spevokolmi. Spieval i na inštalácii nového martinského zborového farára Jozefa Bučku i na posviacke kostola v Záturčí. Pri prevoze (domnelých) telesných pozostatkov Janka Kráľa na martinský Národný cintorín spieval Staroslovanský otčenáš, Hojže, Bože, a Bože náš, Ty bol si… V roku 1940 nacvičil pätnásť duchovných a tri národné skladby. Výročná správa zdôraznila, že martinský evanjelický spevokol mal na svoju činnosť veľmi priaznivé podmienky i kvalitné vedenie. Iné mestá a zbory sa v tom čase len ťažko mohli pochváliť podobným výnimočným speváckym zborom. Správa vysoko ocenila i dostatočný počet kvalitných spevákov.
V 40. rokoch 20. storočia sa Evanjelický spevokol v Martine zriadil ako korporácia – spolok. Roku 1942 mal zakladajúce valné zhromaždenie. Medzi jeho predstaviteľov v tom čase patrili M. Oríšek – predseda, A. Izáková – podpredsedníčka, M. Lenko – tajomník. Spevokol mal zapisovateľa, archivárov a revízorov. Dirigentom bol J. Bateľ. Stav členov bol: 22 zakladajúcich, 7 podporujúcich, 98 činných, spolu 127. Nacvičovanie sa uskutočňovalo trikrát do týždňa. Spevokol vystupoval nielen pri zborových, ale i pri seniorátnych a celoslovenských cirkevných príležitostiach a slávnostiach. Zachovali sa údaje jeho pozoruhodnom repertoári. Pri celoslovenských „zpěvníkových“ slávnostiach na generálnom valnom zhromaždení SEM v roku 1942 v Dolnom Kubíne zaspieval napríklad sedem duchovných piesní. Július Bateľ prednášal o zborovom speve na viacerých miestach Slovenska.
Evanjelický spevokol organizoval i národno-duchovné slávnosti. 28. februára 1942 sa uskutočnil pamätný slávnostný večer Vajanského, na ktorom zaspieval skladby Beethovena – Seringa a Jána Valašťana – Dolinského. Spieval i na martinských valných zhromaždeniach celoslovenských korporácií, Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, na spomienkových slávnostiach Martinskej deklarácie. 2. mája 1943 spieval v rozhlasovom pásme o Evanjelickej chrámovej piesni.
V charakterizovanom období vystupoval spevokol približne dvadsaťkrát do roka. Spieval pri rozličných duchovných a slávnostných príležitostiach, napríklad pri posviacke Evanjelického zborového domu (1943), pri inštalácii Ľudovíta Vajdičku (1946), na spomienkových podujatiach na Jozefa Bučku, na slávnostiach pamiatky reformácie, na sobášoch svojich zakladajúcich členov a na mnohých pohreboch horlivých členov martinského zboru i predstaviteľov evanjelického života.
Martinský Evanjelický spevokol požehnane účinkoval aj v ďalšom období. Nezanikol ani v krutých časoch po roku 1948, v ktorých musel opustiť verejné duchovné pôsobenie, pretože politický režim mu vymedzil účinkovanie. „Hranice kostola“ nesmel prekročiť, verejné misijné pôsobenie piesňou a v piesni bolo nežiaduce. Aj napriek tomu láska k duchovnej piesni zostala v ňom trvácnou, živou. Zaslúžili sa o to mnohí členovia martinského evanjelického zboru. Mená Ivan Kučera, kantori – učitelia, bratia Blaho a Juráni, bratia Synak, Poliačik, Oríšek st., doc. Martin Klein, bratia farári Štefan Baláž a Ján Štancel, novšie kantor – učiteľ Ján Žingor, Eva Rojková z Horného Jasena, Eva Bruncková, a osobitne pre spev nadšení súrodenci Hroboňovci: Milada Hroboňová–Sopoligová, Anička Hroboňová, Bohdan Hroboň ml. – ak chceme dirigentov v tomto článku aspoň menovite zaznamenať – sú už nezmazateľne vpísané do dejín martinského evanjelického spevokolu.
Miloš Kovačka